Pieseň
Pedro, T.K.
Je to už určite pekných pár rokov, čo som sa vybral na veľký vander do mekky trampingu, do zemí českých. Zbalil som pár vecí na prežitie, gitaru a takto vybavený som jedného dňa vystúpil na maličkej bezmennej vlakovej zastávke, ktorá nepatrila žiadnemu mestečku ani dedine. Bola to proste tá pravá. Krížom cez pole to bol kúsok na okraj lesa k miestnemu pohoriu, kde som našiel malý zárez vyschnutého koryta a vnoril som sa dnu. Spomínam si, že už s prvým nádychom som z vlhkého vnútra nasal zvláštnu vnútornú silu, ktorá ma počas celodenného túlania už neopustila a poháňala ma stále vpred. Vôbec ma neboleli nohy, necítil som žiadnu únavu ani po mnohých kilometroch, prevýšeniach a vrcholoch, ktoré som ten deň prešiel. Dokonca som ani nevyhladol, nemusel som robiť prestávky na jedlo a počas dlhého putovania som nestretol ani živú dušu. Zabrzdila ma trochu až nočná tma, ktorá sa nenápadne zniesla na okolie, ale natrafil som na širší chodník nad ktorým medzi stromami presvital pás hviezd, tak som po ňom mohol pokračovať ďalej do neznáma. Tma bola už čierna a nepriehľadná ako silná káva ale o to zreteľnejšia bola mliečna dráha nad hlavou, ktorá ma neomylne viedla. Zrazu som v diaľke pred sebou uvidel blikotavé svetlo známe každému tulákovi. Oheň. Opatrne sa blížim k žiare, ale keď zachytím zvuk gitary, smelo zrýchlim. Kamaráti. Po chvíli sa vpravo od cesty vylupne čistina obkolesená skalnými prevismi starého lomu, ktoré sa striedavo objavujú a strácajú v mihotavých zábleskoch plameňa a vyzerajú v tej tme ako obrovské otvorené ústa. V strede úst, pod pod najväčším previsom sedí asi tridsať trampov. Celý výjav pôsobí gýčovo neskutočne. Ako prichádzam bližšie, tóny piesne a hlas speváka dostávajú konkrétnu podobu. "To ale nemôže byť pravda, to určite nie", hovorím si a podídem až celkom blízko. Ale pravda to je. Na obrátenej prepravke od piva sedí bradatý pard v kovbojských čižmách, s nezabudnuteľnou čapicou s nechtom na hlave a hrá. Wabi. Koľkokrát som túžil vidieť tohto chlápka, čo má patent na krásne trampské pesničky, ale nikdy akosi nebola príležitosť. A teraz ho tu mám naživo v kamarátskom kruhu pri ohni, kam v mojich predstavách vždy patril. Nechcem rušiť pozdravom, aj tak ma nikto nevidí, zostávam za tmavými chrbátmi potichu vyjavene stáť a počúvam: "Teď vám zahraju jednu v premiéře, na posouzení, jestli se povedla", hovorí a začne spievať. Tá pieseň je nádherná. Wabi vedel zložiť skutočné trampské perly, ale táto vyčnieva nad všetky ostatné. Tá pieseň sa nesie povetrím, prechádza ušami a vrýva sa rovno do duše. Jej tóny sa rozbiehajú na všetky strany, strácajú sa v skalných stenách lomu a ihneď sa vracajú späť, aby sa nad ohňom zase stretli a zmiešané s iskrami vzlietli k nočnej oblohe, kde sa premenia na hviezdy. Všetci v tej chvíli vieme, že je to jedna z tých ktoré v nás zostávajú navždy. Pieseň znela a čas stál. Keď ju Wabi dospieval, zbalil gitaru do futrálu, vstal a podišiel rovno ku mne: "Ahoj trampe", ponúkol ma poslednou Startkou a odkráčal do tmy. Bolo to také nečakané, že som sa vôbec nestihol spamätať. Napadlo ma len, že vlastne nikto nezatlieskal a že ma predsa nemohol cez ten oheň vidieť... Ovládnutý silou okamžiku som si podvedome zapálil. A to bol ten impulz. Ježiši, však ja už sedem rokov nefajčím! Kašľajúc som sa zobudil.
Koniec mystiky. Pondelkové ráno. Do tela sa vkráda ťarbavé vedomie. Nič horšie ako bleskový prechod z romantického vandra do prvého všedného dňa. Aspoň, že tá cigareta nebola skutočná. Pozriem na hodinky - štyri a pol hodiny po polnoci. "Tak je tu zas pondělí, pul pátý", smutne si spomínam, že Wabi tu už nie je pekných pár rokov a vraciam sa do reality. Spať sa mi už neoplatí, tak pomaly vstávam, v kuchyni hodím dve vajíčka na panvicu a včerajší čaj do mikrovlnky. Nastavím čas, zapálim plyn pod panvicou a idem sa zvaliť do kresla v obyvačke. Sedím, pozerám v rannom tichu do prázdna a premýšľam nad tým, aký to bol prekvapujúco živý sen. Zvláštne, niektoré sny sú také reálne, že sa pletú do skutočnosti, ťažko ich rozlíšiť, v udalostiach všedných dní nám častokrát vyplávajú spomienky na príbehy zo snov, tak ako nám často aj náhodní známi vstúpia do tých najtajnejších komnát nočného spánku. Prví ako vždy robia rámus na ulici smetiari a občas už prejde aj nejaké auto. Ktovie kam má tak skoro namierené. Vtom cinkne mikrovlnka a mne sa v hlave rozsvieti tá myšlienka ako maják v tme. Pieseň! Tú nádhernú pieseň mám predsa ešte v pamäti a je úplne nová a neznáma! Veď všetky, ktoré Wabi napísal dobre poznám a táto nie je žiadna z nich. Tá pieseň vlastne ešte neexistuje, nemôže byť teda Wabiho! Koho potom je?! "Tvoja, tvoja", kričí na mňa ktosi a dvíha ma z kresla. V presvedčení, že sa mi v hlave ukrýva nový trampský hit storočia utekám do spálne pre gitaru. V rozrušení zabúdam, že žena ešte spí: "Čo blbneš?", ozve sa z postele. "Sakra, kde mám gitaru?", hovorím pozerajúc do prázdnej skrine. "Obal bol strašne zablatený ako si sa včera vrátil z lesa, tak som ju dala do komory, lebo som ho chcela...", viac nevnímam, lebo už som na ceste do izby, rozbaľujem nástroj, rozopnutý obal hádžem na zem a konečne brnknem do strún. Rozladená na šrot. V komore bola kosa. "Krucinál", hovorím si a rýchlo ladím. V tom chvate si mýlim jednotlivé kolíky a kdesi z diaľky počujem ako niekto hovorí čosi o spálených vajíčkach. Konečne ako-tak naladená, už len privrieť oči a spomenúť si ako sa to začínalo dur, mol? Skúsim Edur, Wabi často začínal piesne v tejto tónine. Akosi to nejde. Kľud, kľud , tá pieseň bola predsa pomalšia, mäkšia, muselo to byť určite z molu. Skúšam mol. Čas sa opäť zastavil. "Odchádzam do práce", počujem opäť v podvedomí vzdialený hlas a prudké buchnutie dverí. Ten text! Čo takto začať s textom, bol predsa taký nádherne jednoduchý. V duchu preberám Wabiho slangový slovník, ale zas nič. Vôbec nič, ani slovo, jeden akord, či melodická linka... Konečne pochopím. Tá pieseň bola predsa len Wabiho a je spolu s ním navždy stratená v nebeských diaľkach.
Šedý zákal tvorivosti v očiach sa rozpadá na malé neostré škvrnky a tie sa pomaly preostrujú na šedé hrudky blata na koberci vedľa pohodeného obalu z gitary. Ten pondelok som sa prebudil druhýkrát. Odkladám gitaru a podľa ticha zisťujem, že som už doma sám. Pohľad na hodinky mi hovorí, že je už zbytočné ponáhľať sa a môžem kľudne povysávať. Čierne vajcia putujú z panvice do záchoda a pri tom ma napadá, že by som mal zavolať manželke a do práce. Nakoniec hodím do seba studený čaj z mikrovlnky, aby som nešiel úplne na lačno a padám.
Pred bránou mi ranný vietor čoskoro vrátil dobrú náladu. Prihrniem límec na bunde a vykročím. Zima citeľne strácala silu a všetky vtáky sa už tešili na jar. Niektoré za ňou v nedočkavosti vzlietli nenávratne k nebu. Ako tá pieseň. Písal sa posledný február...
Napísané začiatkom marca 2001, ako spomienka na Wabiho Ryvolu, ktorý mi tu chýba od 28.02.1995.